Basnicky.sk

Kračam prázdnou ulicou a do oči mi šlahá dážď...aspoň nik nevidí slzy, ktoré mi s veľkou bolesťou stekajú po tvári. Nikdy som si nemyslela, že láska dokáže tak bolieť a hlavne ak je to zároveň aj najlepší kamarát. Vedela som, že sa niečo stane pretože celý deň bol nejaky čudný. To všetko mi vírilo hlavou. Telofon som vypla čo som nikdy nespravila...Túlala som sa ulicami a snažila sa prísť na iné myšlienky no nešlo to. Domov som došla celá premočena.....vošla som ako bez duše a utekala do izby. Mamka vybehla za mnou a počula som nesmele zaklopanie na dvere. No neodpovedala som a tak odišla. Ležala som na posteli zaliata slzami......počúvala našu pieseň stále dookola a nevnímala som okolo seba nič. A tak to trvalo týždeň, nedvíhala som telefón, nechodila nikam a v škole som bola duchom neprítomná. Len pri najmenšej spomienke som sa rozplakala. Nevládala som takto ďalej, tak som si začala ubližovať aby som na to nemyslela...no ani to nezaberalo a tak som začala potajme piť. Nikto si to nevšimol pretože som nikam nechodila až........
Dotiahli ma na oslavu mojej kamarátky a bol tam aj on........začala som piť. Celý čas pozeral na moju utrápenú tvár no nezmohol sa ani na slovo. A ja som pila a pila a pila....... Nezniesol ten pohľad ako utápam svoj žiaľ v poháriku a tak keď som si išla naliať ďalší vytrhol mi ho z ruky a povedal, že to by stačilo. Ja som len naň pozrela a spýtala sa, že prečo? Vraj mu na mne záleží to povedal. Neverila som mu ani jedno jediné slovko.....hnusný klamár!
Chytil ma pevnejšie za ruku a vtedy to zbadal.........jazvy.......až vtedy pochopil ako mi ublížil. Bolo však už veľmi neskoro........to bolo naše posledné stretnutie.
A keď sa hovori, že čas zahojí všetky rany nie je to pravda.......zahoji rany len z časti no tie na srdci nezahojí nič.........